K tomuto článku ma inšpiroval Maciej Jackowski svojou prednáškou v Stadl-Paure. Tá prednáška bola o veciach, ktoré sme v užšom kolektíve neraz rozoberali aj my – slovenskí huculkári. Je o tom, aký bol hucul v minulosti, aký je teraz a akého ho chceme mať v budúcnosti. Tak sa pokúsim voľne interpretovať to, čo som počul od iných.
Vo všeobecne známej literatúre je huculský kôň popisovaný ako horské plemeno určené hlavne na nosenie nákladov. Toto je po dlhé roky nekriticky preberaný názor, pričom autori preberajúci tieto tvrdenia aj dnes neuvažujú nad nasledovným: Za prvé, od platnosti tohto spôsobu využitia už uplynulo veľa rokov. Za druhé, toto platilo jedine na ohraničené teritórium, ktoré dalo huculovi svoje meno. Za tretie od tých čias sa spôsob využitia huculov zmenil a dnešní chovatelia majú na svoje kone iné nároky. Pripisovanie vlastností nosného zvieraťa všetkým hucuským jedincom pochádza z čias Monarchie, kedy bol vo vojenskom žrebčíne Radovec chovaný horský kôň, schopný v nedostupných terénoch, pri premenlivej klíme a za nedostatku paše plniť funkcie vyžadované CK armádou. Podobnú úlohu mali vo švajčiarskej armáde kone plemena freiberger.
Podľa Jackowského dodnes kone z rumunskej časti karpát prenášajú svoje exteriérové charakteristiky spolu s dlhými priestrannými chodmi, ochotou pracovať v záprahu, dlhovekosťou a pevným zdravím. Naproti tomu kone z bývalej Haliče (vtedy súčať Poľska) a čiastočne zo Zakarpatia (súčasť Československa do konca 2. svetovcej vojny) boli iné. V tejto časti Huculska neboli cesty, ale plaje – horské chodníky. Horali používali svoje kone ako sedlové a nosné. Tunajšie kone mali kratšie nohy a ich krok bol krátky, vysoký a opatrný. Prejavoval sa drobčivou chôdzou, nepohodlnou na jazdenie. Boli oddané človeku, ambiciózne a pri živom temperamente ovládateľné a s chuťou pracovať.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v pozostatkoch huculských koní prejavili ich úžitkové vlastnosti. Tieto sa v Lučine aj v Topoľčiankach preverovali pri výkonnostných skúškach žrebcov. V Poľsku do preverovania výkonnosti zapojili aj kobyly, ktoré zapájali aj do hospodárskych prác. Od roku 1985 sa v Poľsku všestrannosť hucula začala pretavovať do rôznorodých spôsobov využitia. Pri pretlaku iných plemien sa hucul začal propagovať ako rodinný kôň – náprotivok haflinga, vhodný pre deti, mládež, dospelých, do záprahu, na hipoterapiu, výuku jazdectva, horskej turistiky a športu. Populácia koní sa rozrástla o jedince s jednostrannou orientáciou, ale i o všestranne použitelné kone. Ak sa pozrieme na dnešnú populáciu huculov možno tvrdiť, že väčšina z nich je vhodná na využitie v horskej turistike ako kone jazdecké, záprahové, či nosné. Sú pokojnej povahy, vyrovnané, vytrvalé v práci. Navzájom sa nevyrušujú, idú v stope vodcu, bez námahy nosia na chrbte značné hmotnosti, sú odolné voči úrazom a málo plašivé. Málokedy sú v chôdzi nedbalé a nechcú spolupracovať s človekom, alebo nasledovať za stádom. Tieto vlastnosti ako aj valcovitý dlhý a mocný chrbát a zodpovedajúci vzrast predisponujú hucula aj na hipoterapiu. Je aj jedna vlastnosť, spoločná s ostatnými primitívnymi plemenami, ktorá ich tak trochu diskvalifikuje od ideálu: veľká naviazanosť na stádo.
V Poľsku je niekoľko príkladov všestrannej spôsobilosti plemena k rôznym disciplínam konského športu. V huculskej stezke, ktorá sa organizuje už 15 rokov, v záprahoch, skokoch. Väčšia časť huculov je ozaj všestranne disponovaná na jazdu v teréne. Poznáte to – čo sa nedá obísť, to sa dá pretlačiť a ak ani to nie, dá sa to preskočiť… Toto tvrdenie by sa mohlo stať heslom pre využiteľnosť hucula, keby nebolo konfrontované výsledkami v iných jazdeckých športoch v konkurencii iných plemien. Príkladom je bronzové umiestnenie kobyly Finezja v kategórii pony, úspechy v skokoch a záprahovom športe, kde hucule vynikajú ovládateľnosťou, pohyblivosťou a ambicióznosťou. V maratóne často nemajú sebe rovných. Úspechy v dvoj- a štvorzáprahu žnie v Maďarsku Dávid Kovács. Dnes najlepším párom koní v Poľsku je Goral Uncja a Goral Uganda. Medzi nemnohé horské kone s výnimočnými chodmi patrí valach Pilot s vyslovene hispánskym ruchom.
Na základe týchto poznatkov, hoci väčšina huculských koní je všestranne založená, je v mene zvýšenia popularity plemena potrebné pouvažovať nad zmenou prístupu. Hucul by mohol zaujať vo väčšej miere nielen amatérov – hobby jazdcov, ale aj športovcov. Už aj z čisto marketingového pohľadu je na čase začať so selekciou. Je potrebné vyberať kone vhodné na terénne jazdecké disciplíny, kone do záprahov. Cielene priparovať jedince so skokovými vlohami. To všetko pri zachovaní typu a najmä pri zachovaní rezervy (najmä kobýl) v „starom“ type. Je nutné zachovať všeobecné vlastnosti psychiky, temperamentu a charakteru našich koní.
