Dňa 25. marca 2012 sme sa stretli na našej schôdzi na krásnom mieste: Salaši Zbojská v rovnomennom sedle oddeľujúcom povodie Rimavy od Pohronia. Vďaka rodine Vlčekovcov sme strávili pekné chvíle a získali nových priateľov a kolegov v huculskom spolku: Vlčekovcov samotných. Dúfam, že týmto naša spolupráca ešte len začala (aj keď prvú pozvánku na otvorenie Huculskej magistrály od nás nevyužil nikto). Vďaka za pohostenie priatelia! Ten úžasný držkový guľáš mi nedá spať…

Peter Kováč

Ahoj,

Zatiaľ nemám slov. Všetko bolo, ako som si to predstavoval dlho dopredu…

Už mám slová: Myslel som si, že mi táto akcia naplní dušičku a budem mať pol roka pokoj. Figu drevenú - už som volal Janovi Bariakovi, že by som zas niečo podobne príjemné rád absolvoval. Asi to tak bude aj u ostatných, ktorí s nami boli u Peťa Varečku. Naozaj som to plánoval dlho dopredu, naozaj som si to predstavoval presne takto (…až na Jindrovu prítomnosť len na chvíľu a bez koní…). Na jednej strane som sa bál, že sa to nevydarí, na druhej strane som nezobral kameru - nechcel som si pokaziť pekné chvíle tým, že ich budem nakrúcať a nebudem mať čas vžiť sa do atmosféry. V mojej pamäti to však zaznamenané zostane: “Chlapci” z Podkovy prišli v noci z piatka na sobotu. Myslel som, že sa hneď uložia spať, ale muzikanti sa prejavili hneď po krátkom občerstvení. A hralo sa do pol štvrtej rána. Basista Štefan (Piťo) Orosz, gitarista a bendžista Ľubo Kutálek(Vdova), benžista a gitarista Marian Bošnák (Bocho). Atmosféra Divokého západu sa striedala s romantikou českých trampských piesní, sem-tam poprepletaných slovenskými “kántryovkami”. V prestávkach vtipnejší vyhráva a nikto neprehráva, rozprávanie a aby to nebolo príliš trampské, sedemdesiatosemročný (78!) Piťo s energiou dvadsiatnika vzal gitaru a spustil slovenské a iné evergreeny z minulého storočia.                                                                                                                         Na druhý deň prišli k slovu kone. Dievčatá Milana Kubalu prišli po kopyte z Liskovej po trase viac ako 14km dlhej. Napriek tomu dopoludnia lietali s Janom a Jankom Bariakovcami po planine Svorad bez známok únavy. Herkules a Babeta Petra Varečku si hravo poradili so šesťčlennou posádkou  na voze za ich chrbtami a poskytli nám - pasažierom možnosť kochať sa nádherou oravsko-liptovského pomedzia. Odpoludnia sa samozrejme znovu hralo, ale prišlo ku slovu aj plieskanie pastierskymi bičmi, lukostreľba s inštruktážou Romana Kostúra a hádzanie nožov Peiraca na cieľ - Petrovu stodolu. Slnko zapadalo za horu a Bocho ho doprevádzal s gitarou a fúkacou harmonikou. V noci, keď sme vyšli cez prestávku v hraní na vzduch, sa zrazu ozvalo gáganie husí. Až za pár okamihov nám došlo, že sú nad nami. Prišla jeseň…

Peter

tisic-mil-na-velke-borove

hucul-vyvoj-april-2011

klikni na to, moje zlato…

Prvý augustový víkend pre nás znamenal už dlho plánovanú návštevu Národneho parku Aggtelek na maďarskej strane krasovej oblasti neďaleko Plešivca. Zúčastnili sme sa ako diváci Huculských dní v stredisku Józsvafó. V sobotu, kedy sme tam boli aj my, bola na programe Stezka v dospeláckej, detskej a športovej verzii. Popri súťažiach za účasti domácich, rakúskych a slovenských ekíp sa maďarskí jazdci prezentovali ukážkami výcviku mládeže, mimo iného aj formou pestrých jazdeckých hier. Popri klasickej lukostreľbe prišli k slovu ukážky hry Buzkaši ( hra o kozľa ), cviky voltíže, štafeta v zložení: jazdec  a kôň, ten istý jazdec na bicykli, záprah. Cez prestávku sme videli ukážku drezúry dvoch vraníkov jazdiacich paralelne. Pietrosu Jadeit rakúskej chovateľky Christine Jansen a Ousor Egér z Aggteleku predviedli peknú zostavu na hudbu.

Keďže sme boli zvedaví aj na chov huculov v NP Aggtelek, požiadali sme riaditeľa Parku Balázsa Veresa a jeho kolegu Tamása Burundu o prehliadku chovu. Obaja boli veľmi láskaví a poskytli nám dve terénne vozidlá so šoférmi a zároveň sprievodcami. Tí nás po “necestách” dopravili na planinu asi 300 m nad morom a umožnili nám prehliadku jadra NP o veľkosti asi 200ha. Keďže Jano Bariak je rovnako ako naši sprievodcovia strážcom v národnom parku ( Poľana ), rozprúdila sa debata nielen o huculoch, ale aj o správe a režime v aggteleckom NP. Rangeri z oboch parkov si mali čo povedať a moja maďarčina dostávala slušne zabrať.  Dlho sme sa však nezdržali, cesta domov bola hlavne pre Liptákov dosť dlhá. Dúfam, že sa s kolegami z Maďarska aj Rakúska budeme mocť stretnúť aj u nás. Aspoň sme si tak sľúbili.

P.K.

Áno,

na Záhorskej bolo úžasne a je škoda, že si človek tú krásu okamihov niekedy uvedomí, až keď sú preč. Asi aj na tie jazdecké dovolenky treba aspon dva týždne kým sa stihneme uvoľniť a užívať si chvíle. Tentokrát to boli chvíle zaujímavé o to viac, že sme stretli skupinku nadšencov a priaznivcov historického šermu. Vzhľadom na to, že sme sa my (huculkári), pozliezali tradične s oneskorením, nemali sme možnosť bližšie sa zoznámiť s novými priateľmi. Sprevádzali sme ich ale na treku cez hory a lúky aspoň ten jeden deň. Najväčší zážitok asi mali obyvatelia Hriňovej, keď zrazu videli skupinu 22 jazdcov a koní veľmi pestrého výzoru - od seriózneho westerňáka, cez pitoreskných mušketierov až po Atómoveho mravca na Haflingovi. Údiv na tvárach miestnych bol nefalšovaný a spontánny potlesk niektorých Hriňovčanov pozerajúcich na nás spoza bránok a plotov naznačoval, že také čosi videli asi iba v telke. Nuž, dal by som si takú jazdu ešte raz…

S dvoma koňmi okolo sveta

-tak nazval svoju autentickú knihu nemecký „ Weltumreiter“ cestovateľ okolo sveta Manfred Schulze. Vo svojich 53 rokoch, v apríli 1996 uskutočnil svoj sen. Podnikol ako prvý na svete cestu okolo sveta severnou zemeguľou na dvoch koňoch, v sedle alebo na voze. Panca a Puškin – hucule z Rumunska sa stali jeho najvernejšími priateľmi

Štart aj cieľ jeho cesty bol hessenský Rheingau. Odtiaľ sa vydali smerom cez Poľsko na Ukrajinu, cez Rusko, Kazachstan, Mongolsko. Práve v Mongolsku počala Panca v nestráženom okamihu s domácim žrebcom nový život. Preto jeho ďalšia kniha má názov Dva a pol hucula a dobrodružstvo.

Cez Čínu prešli do Južnej Kórey, kde musel mesiace bojovať s korupciou, aby mohol s koňmi preletieť cez Pacifik do Kalifornie. Ameriku prejazdil na chrbte Puškina, lebo Panca priviedla na svet žriebätko Temujin.

Už s tromi koníkmi „ako batožinou“ preletel Manfred Schulze cez Atlantik a v Amsterdame nastúpil na poslednú etapu svojej cesty. 7. októbra 2000 dosiahol cieľ Rheingau.

Za štyri a pol roka najazdili koníky 17 500 kilometrov. S enormnou kondíciou a pri dobrom zdraví dokázali Panca a Puškin, že nie úzke boxy zodpovedajú ich naturelu, ale túžia po každodennom pohybe . To bol je a bude ich skutočný život.

Pre čitateľov, ktorí snívajú o ceste okolo sveta, a samozrejme pre milovníkov koní, je táto kniha literárnym pokladom. Čo hovorí o ceste sám autor?

To celé nebola prechádzková jazda na koni, ale ustavičný boj o prežitie a ďalšie napredovanie. Nekonečné problémy s korupciou s „cestnými zbojníkmi“, úradmi. Ale aj veľa pekného, veľa priateľských ľudí ochotných nezištne pomôcť. Cudzie kultúry, nezničená príroda, prekrásne krajiny a snáď to najdôležitejšie: spolužitie s dvoma nádhernými koňmi. Vznikla medzi nami obojstranná láska, ktorá pomohla zabudnúť na všetky problémy.

Ak chcete vedieť viac a viete nemecky kliknite na …..Huculský nomád z Nemecka

(Preklad menežovaný Jankou a Romanom)

Zatiaľ aspoň zopár fotiek:

A bolo veľmi dobre ako vždy keď sa podobne naladení ľudia, kamaráti stretnú, porozprávajú, zasmejú a spoja to aj s príjemnou jazdou na huculoch v krásnom horskom teréne, teraz aj trocha netradičnou :-).

V sobotu sa   k nám pridala  veľká skupina jazdcov, ktorých Janko Bariak ako sprievodca navigoval deň pred tým zo Sihly a nasledujúci deň sme ich sprevádzali a navigovali smerom na Očovú. Nie len pre nás, ale aj pre naše kone bolo zaujímave byť súčasťou takejto veľkej skupiny jazdcov v neznámom teréne.

Ďakujeme ti Janko B. za pekne zorganizovaný víkend  v krásnom prostredí Poľany, a za možnosť jazdy na Tvojich huculíkoch.

S.L.

Foto (S.L.):