Warning: Parameter 2 to qtranxf_postsFilter() expected to be a reference, value given in /www/h/u/u75869/public_html/wp-includes/class-wp-hook.php on line 286
History – part II – Hucule
Hucul horses breeder's union

History – part II

Ak sa chceme dopátrať začiatku chovu plemena v jeho čistokrvnej forme, musíme sa vrátiť k histórii Monarchie, kedy mala na chov koní rozhodujúci vplyv armáda.

Hucul v zákope

Hucul v zákope

Do roku 1869 boli vojskom vykupované žrebčeky od roľníkov karpatskej oblasti. Vojskom odchované žrebce boli spätne prideľované do horských oblastí ako plemenníky. Pretože tento spôsob nestačil pokryť vysoké nároky armády, už v roku 1856 bolo založené stádo horských koní v blízkosti obce Lučina. Chov bol však z nezistených dôvodov zrušený a potom znovu v roku 1877 obnovený. Vhodný typ koňa sa však ešte len tvoril a pôvodné línie často rýchle zanikali. Tá správna krv prišla do chovu až vykúpením a zaradením žrebcov Hroby

495 Hroby-i-5-1928

495 Hroby-i-5-1928

(v chove v rokoch 1900-1905) a Goral (1905-1918).

Goral

Goral

Gurgul

Gurgul

V novovzniknutom Československu sa štát venoval chovu huculského koňa od roku 1920. Na Slovensku vznikla významná línia nákupom žrebca Gurgul od rolníka Andreja Pokša z obce Pichné (narodený 1924, zaradený ako pepinier v rokoch 1927-1936 v Topoľčiankach, od roku 1936 v Turých Remetách). V rokoch 1934-1943 pôsobil ako pepinier v dnešnej rumunskej Lučine žrebec Oušor. Všetky vymenované žrebce vytvorili významné línie huculských koní, ktoré sú základom dnešného moderného chovu hucula na Slovensku. Mnoho ďalších línií zaniklo pre odklon od požadovaného typu, resp. pre konštitučnú slabosť. Ďalšie línie sa k nám takpovediac vracajú, pretože ich stopy nesú potomkovia v topoľčianskom chove (Prislop, Pietrosu).

Ak sa však znovu vrátime k armádnym kritériám, porovnáme ich s dnešným štandartom plemena vidíme, že napriek všetkým historickým vplyvom iných typov koní sa oblúkom dostávame k tomu, čo bolo na začiatku – k horskému plemenu s typickými znakmi:

– tvrdosť a fyzická sila (denná ťažká práca a rýchle zotavenie cez noc)
– kratší, ale výdatný chod, schopnosť prekonávať ťažké horské terény, udržiavať rovnováhu (dané terénom, kde mal byť používaný)
– malé a tvrdé kopytá (výhodné v členitom teréne a v skalách)
– ľahká kŕmiteľnosť, skromnosť a odolnosť voči počasiu (len tvrdé horské trávy v lete, žiadne maštale v horách a pri presunoch)
– dobromyseľná povaha a ochota pracovať (časté zmeny koniarov vo vojnových podmienkach)
– “prírodné” farby srsti bez odznakov (v noci ťažko viditeľný)
– univerzálne použitie (nákladný kôň, ťažný kôň, jazdecký kôň)
– dlhá životnosť pri plnej výkonnosti (zdroje a výcvik nových koní obmedzené a komplikované)
– nižšia postava (pohodlné uloženie nákladu)

Dnešný hucul, aj napriek modernej dobe spĺňa tieto požiadavky a napriek určitej rozdielnosti v detailoch exteriéru všetky chovné línie na Slovensku predstavujú typického horského koňa s veľmi dobre vyjadreným typom.

Nadšenci chovu hucula v zemskom chove na Slovensku s istou dávkou patriotizmu a hrdosti hovoria: “Hucul je naše pôvodné plemeno”. A zrejme nepreháňajú: Podľa autorov Hitríka, Gábriša a Popeska je hucul potomkom pôvodného divého koňa aký žil aj na území Západných Karpát. Kostrové nálezy z Podtatranskej kotliny na hornom toku Váhu, Popradu a Hornádu ukazujú na jeho prítomnosť a dokazujú aj jeho neskoršiu existenciu v zdomácnenej forme.

V zootechnickom zatriedení zodpovedá kmeňu Gurgul, charakteristickému svojou typickou hlavou. Tohto originálneho koníka označil Hitrík vedeckým menom “Equus gmelini Antonius, 1912 sspec. Montana Hackl, 1938, var. Karpaticus, subvar. Beskydyensis”.
Po slovensky: horský tarpan karpatský, subvarieta beskydská. …a po našom “Náš hucul”.