Hucul je kôň (nie poník!) so zaujímavou históriou. Jeho pôvodnou domovinou je horská oblasť, ktorú dnes poznáme pod označením Karpatský oblúk. Pôvodné teritórium chovu sa dá ohraničiť územím juhovýchodného Poľska, východného Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, Haliče a rumunskej Bukoviny
Názov plemena je prevzatý od malej národnostnej skupiny slovanského pôvodu, nazývanej „Huculi“, obývajúcej ešte v polovici dvadsiateho storočia oblasť Lučiny v dnešnom Rumunsku. Tento malý národ vznikol v priebehu XVII. a XVIII. storočia v odľahlých horských oblastiach, ktoré poskytovali relatívne bezpečné útočisko pred vojnovými udalosťami v pohnutých dejinách tejto časti Európy. Samotní Huculi však neboli zrejme žiadne neviniatka, keďže podľa miestnych pamätí podnikali lúpežné výpravy do nižšie položených oblastí, aby potom rýchle zmizli vo svojich horských sídlach. Na presun seba samých a aj nadobudnutej koristi používali malé, obratné a veľmi odolné koníky, ktorých potomkovia dnes nesú to isté meno – huculy.
Samotný pôvod dnešného huculského koňa však nie je taký jednoznačný, ako by sa to núkalo z legiend a tradícií. Prinajmenšom hipologická veda sa nevie zjednotiť v názore na prapôvod hucula. V odbornej literatúre bývalého Československa sa viac-menej vžilo rozdelenie plemien koní podľa pôvodu na chladnokrvné kone odvodené od divého koňa západného typu (Equus robustus, Stegman 1924), stepné-mongolské kone odvodené od divého kertaka (Equus przewalskij, Poliakov 1881), nordické kone odvodené od severského divého koňa (Equus gracilis, Ewart 1904) a teplokrvné kone, odvodené od divého tarpana (Equus gmelini, Antonius 1912).
Huculský kôň je zrejme potomkom pôvodného tarpana horského typu (Hitrík, 1987), ktorý bol domestikovaný v pôvodnej forme vo svojom pôvodnom prostredí. Avšak tak, ako sa cez Karpaty presúvali rôzne skupiny národov (4-5. storočie Hunovia, 5-6. storočie Slovania,
6-8. storočie Maďari, 13. storočie Tatári,
14-18. storočie Turci, po ich odchode nemeckí kolonisti) a zanechali svoje stopy v pôvodných kultúrach, tak sa presúvali aj typy koní, ktoré tieto národy chovali a používali. Je isté, že s východnými nomádmi sa cez Karpaty dostávali kone mongolského typu, s Nemcami prišli kone typu chladnokrvníka. V relatívne modernej dobe Rakúsko-Uhorskej monarchie zrejme dochádzalo k prikríženiu lipických, arabských a anglických polokrvných koní.