Prvý augustový víkend pre nás znamenal už dlho plánovanú návštevu Národneho parku Aggtelek na maďarskej strane krasovej oblasti neďaleko Plešivca. Zúčastnili sme sa ako diváci Huculských dní v stredisku Józsvafó. V sobotu, kedy sme tam boli aj my, bola na programe Stezka v dospeláckej, detskej a športovej verzii. Popri súťažiach za účasti domácich, rakúskych a slovenských ekíp sa maďarskí jazdci prezentovali ukážkami výcviku mládeže, mimo iného aj formou pestrých jazdeckých hier. Popri klasickej lukostreľbe prišli k slovu ukážky hry Buzkaši ( hra o kozľa ), cviky voltíže, štafeta v zložení: jazdec a kôň, ten istý jazdec na bicykli, záprah. Cez prestávku sme videli ukážku drezúry dvoch vraníkov jazdiacich paralelne. Pietrosu Jadeit rakúskej chovateľky Christine Jansen a Ousor Egér z Aggteleku predviedli peknú zostavu na hudbu.
Keďže sme boli zvedaví aj na chov huculov v NP Aggtelek, požiadali sme riaditeľa Parku Balázsa Veresa a jeho kolegu Tamása Burundu o prehliadku chovu. Obaja boli veľmi láskaví a poskytli nám dve terénne vozidlá so šoférmi a zároveň sprievodcami. Tí nás po „necestách“ dopravili na planinu asi 300 m nad morom a umožnili nám prehliadku jadra NP o veľkosti asi 200ha. Keďže Jano Bariak je rovnako ako naši sprievodcovia strážcom v národnom parku ( Poľana ), rozprúdila sa debata nielen o huculoch, ale aj o správe a režime v aggteleckom NP. Rangeri z oboch parkov si mali čo povedať a moja maďarčina dostávala slušne zabrať. Dlho sme sa však nezdržali, cesta domov bola hlavne pre Liptákov dosť dlhá. Dúfam, že sa s kolegami z Maďarska aj Rakúska budeme mocť stretnúť aj u nás. Aspoň sme si tak sľúbili.
P.K.
